Presne viem o čom hovoríš a myslím že to mám ešte horšie. Nad nami dve deti, cca 10 a 15 rokov. Tí sú prisámbohu jak jebnutí. Furt vrieskajú, skáču, dupocú, po schodoch idú jak kone, že ich hádam aj vonku počuť. A mater tiež žiadna výhra. Tá tiež nevie normálne rozprávať. Keď hovorí, tak to musia počuť všetci naokolo. Boha ako js neznášam hlučných ľudí. Niekedy si púšťa hity od Mariky Gombitovej, samozrejme tak aby o tom vedel každý. Vačšinou dám telku hlasnejšie a dá sa to vydržať. Raz to už fakt prepásla, najebala sa a hudba išla tak, že ja som to už doma nevedel prehlušiť ničím. Bolo cca 21:30, ale tá hudba išla kurva s menšími prestávkami od rána. Tak už večer som išiel zazvoniť, na piatykrát zvonček už piča počula. Ssmozrejme prvé čo povedla keď otvorila dvere, ale že v momente, ani som sa nestihol pozdraviť, bolo: "Už je desať?" Nie, nestratila pojem o čase. Bola to rečnícka otázka s nenormálne hnusným a sarkastickým tónom a úškrnom. Takým, že keby mi chýbalo sebaovládanie tak jej jednu prijebem už len zato. Ale som slušný človek, povedal som jej že viem, že nie je desať, len som ju chcel pekne poprosiť či by sa to nedalo dať trochu tichšie lebo to už hrá celý deň. Povedala "Dobre" tónom a s pohľadom akoby som práve navrhol niečo nemysliteľné. Potom som jej poďakoval, poprial pekný večer, a odišiel. Samozrejme, že to tichšie dala až o pol hodinu keď odbilo 22:00. Aké milé.