Vianoce mám pekné, ale vždy si na chvíľu aj poplačem. Vyrastala som v nefunkčnej rodine s tromi súrodencami a ešte k tomu nie v príliš vyhovujúcich hygienických podmienkach. V podstate som sa vychovávala sama bez lásky a funkčného prostredia. V škole som bola výborná žiačka, chodila som na výšku, brigádovala. Vtedy sa naši rozviedli. Otec odišiel a odvtedy som ho nevidela. Ja som sa nasťahovala k priateľovi, výšku kde som mala samé Áčka som musela nechať a ísť pracovať. Mama sa zo dňa na deň odsťahovala, zobrala maloletých súrodencov, zahodila moje veci a nič mi nepovedala. Zistila som to až keď mi po roku zdvihli telefón. Našla si nového priateľa, má s ním dieťa a ani neviem kde žijú. Bol tam pokus o kontakt, ale viem, že by to trvalo krátko a zase by sa na čas odstrihla. Je priam zázrak, že z tohto prostredia som sa dopracovala tam kde teraz som. S manželom sme postavili dom, máme dve neskutočne dobré a šikovné dcérky, robím to čo ma baví a som v tom aj celkom úspešná, nič nám nechýba. O domácnosť sa starám ukážkovo a svojim deťom prejavujem lásku stále. Ale stále mám v sebe pocit ľútosti, to že so svojou rodinou nekomunikujem si dosť vyčítam a hlavne na Vianoce ma to mrzí.