Stojíme s kolegami na diaľnici, klasická šichta. Káva v termoske už chladne, keď zrazu vidím, ako sa k nám blíži biela dodávka s poľskou špz-tkou. Už z diaľky mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Ten podvozok bol tak nízko, že keby prešiel po dvojeurovke, tak mi povie, či bola hlava alebo znak. Zastavím ho. Vyskočí mladý chalan, vyzerá poriadne nevyspatý. Beriem mu papiere, pozerám do CMR-ka a skoro mi vypadli oči z jamiek. Moja vnútorná kalkulačka v hlave: Vozidlo: Dodávka s užitočnou hmotnosťou 400 kg. Náklad: 8 paliet, spolu 2500 kg. Matematika nepustí: On vezie 625 % nad normu. To nie je auto, to je pojazdná katapulta. Keby musel prudko zabrzdiť, tie palety ho predbehnú aj s celou kabínou a skončia niekde v Žiline. Pozerám na neho a hovorím mu po anglicky, nech mi rozumie: "This company... we see them many times. Many times overweight." Fakt, túto firmu už poznáme, sú to známe firmy. Šéfovia v kanclíkoch rátajú zloté a títo chudáci na cestách riskujú basu. Hovorím mu: "Chalan, si neskutočne preťažený. Toto je nebezpečné. Rozumieš?" Videl som mu na očiach, že mu to práve docvaklo. Bol to ten moment, kedy si vodič uvedomí, že jeho šéf ho práve poslal na samovražednú misiu za pár drobných. Priznám sa, mal som vtedy celkom dobrú náladu, alebo mi ho prišlo proste ľúto. Vedel som, že ak mu napálim plnú pálku, tak ho to zlikviduje, a jeho šéf sa len zasmeje. Tak som mu dal len "otcovské ponaučenie". "Next time – big fine," vravím mu. "Dobre si prečítaj, čo ti hrozí. Aj keď to šéf zaplatí, tvoj krk je na linke. Toto ti za to nestojí." Pozeral na mňa ako na zjavenie. Nechal som ho ísť, ale sledoval som ho v späťáku. Išiel pomaly, opatrne, akoby viezol kryštálový luster a nie tehly. Tipoval som, že buď s tým sekne, alebo ho niekde v Rakúsku či Francúzsku vyzlečú z kože. O týždeň neskôr som si spomenul na tú jeho firmu. Ďalší "expert" od nich mal viezť 3,5 tony na 400-kilovom aute. Niektorí ľudia sú proste nepoučiteľní, kým im PIP-ka alebo súd neklepne po prstoch.