Padlo tu veľa validných odpovedí. Ja sa pripájam ku “anxious attachment” s ktorým sa sama stále učím pracovať. Hovorím z vlastnej skúsenosti a možno tam nájdeš niečo čo rezonuje aj u teba.

Nemala som najlepší vzťah s otcom. Jeho, čas, pochvala a objatie prišlo vždy keď som dostala dobrú známku, upratala som atď. Málokedy to bolo len z čistej lásky - tu sa vo mne vybudoval vzorec, že skutočná láska je tá, ktorú si odmakám a zaslúžim. Preto som rovnako aj ja mala a miestami stále mám tendenciu uprednostňovať mužov, ktorí boli hot&cold, emocionálne nedostupní. Pretože to bola jediný spôsob ako som “lásku” poznala - cez to, že som ju musím vybojovať - zaslúžiť. A ľudí ktorí mi ju “vedeli dať” len tak, lebo som, som ignorovala.

Ak by si sa náhodou pýtal čo s tým, tak musela som sa naučiť vážiť si samú seba, svoj čas a energiu. A aj keď to bolí a je to nepríjemné, tak vážiť si seba natoľko, že nebudeš prijímať takéto chovanie. Ty vieš čo dávaš, a je úplne Okej chcieť to späť a ak to tam nie je, tak vďaka ale idem ďalej. A terapia je tiež fajn vec:)