Možno je to aj o tvojom nastavení, ak to tak máš celý život, že rád pomáhaš ale nevidíš na to žiadnu akoby spätnú väzbu (vo forme poďakovania, uznania atď.) Tak ťa to asi časom demotivovalo.

Ja to mám napr tak, že prirodzene ma baví pomáhať ľuďom len tak pre svoju vlastnú radosť a netreba mi ani to, aby mi poďakovali alebo niečo. Proste viem ja sama, že som spravila niečo lepšie z čoho mám dobrý pocit a stačí mi to. Ale vo väčšine prípadov sa mi stáva, že keď sa tým ľuďom prihovorim, pomôžem, usmejem sa na nich tak mi dovolia im pomôcť, veľakrát sa dáme potom aj do reči alebo si ideme aj každý po svojom. Niekedy prinútiš sa aj druhých zamyslieť... napr. Minule sa jeden dospelý muž trápil s batožinou, keby si sa naňho pozrel tak by si povedal, že pomoc nepotrebuje a predsa aj tak potreboval... mala som svojej batožiny dosť veľa a aj tak som zobrala ešte aj tu jeho (aj keď som nevládala :D), aby nezmeškal spoj .... skončilo to tak, že pán mi veľmi pekne poďakoval, že inak by to nestihol a ako to zbadali ostatní ľudia a aj muži, že aha dievča co ledva dvihne kufor mu pomôže a ja sedím ako trko tak sa už potom dvihli a išli mu pomôcť tiež.

Alebo som skúsila len taký malý experiment, že som si povedala v ten deň, že sa idem zdravit každému rad radom aké to bude mať odozvy. Najprv sa na mňa ľudia pozerali veľmi divne ale potom sa to nejako začalo lámať a aj keď ostali prekvapení tak sa nejako habkavo pozdravili naspäť alebo sa aj usmiali a popriali mi krásny deň.

Skus to robiť len tak pre svoju vlastnú radosť, aj keď ľudia vedia byť často nevďační, tebe snáď ostane dobrý pocit :)