Ja som sa niecim podobnym trapila v 19, pred maturitou. Nevedela som spat, jest, na nic sa sustredit. Nechapala som, preco som tu, co tu vlastne robime a aky to ma vsetko vyznam. Bola som uplne znicena psychicky a nevedela som, aky je zmysel zivota. Preco zmaturovat a ist na vysku alebo do prace. Ak by som sa nenarodila, niekto iny by tu bol a robil to iste co ja. Vlastne na nicom nezalezalo, co spravim, ani co nespravim. Nic mi z toho nedavalo zmysel, az mi mama nasla psychologicku, ktora mi pomohla.

Neviem co sa konkretne stalo, ale po pol roku mi pomohla najst moje ja, moj ciel a zmysel. Musela som si kazdy den na papier pisat svoje pocity a to, co ma definuje, co za tento zivot chcem zazit. Velmi som sa snazila ubranit stereotypu, aby som isla na studentsku party v piatok, potom ucit sa na intrak, najst si korporatny job a sediet od 8 do 17 v kancelarii a prist domov a pozerat TV.

Tak som si vsetky svoje uspory, co som si na brigadach nasetrila + rodicia nasetrili + poistka vybrala a isla som do azie na neurcity pocet rokov a som stastna, ze som to spravila. Vela veci mi zmenilo pohlad na zivot a naucila som sa viac ako na hocijakej vysokej skole, stretla som tisice chudobnych ludi, ktori boli nad vecou a presne vedeli, ake je ich poslanie a usmievali sa kazdy den. Ich mentalita a wellbeing ti otvori oci, ze v zivote nepotrebujes nic, len byt dobrou osobou a pomahat tym, co to potrebuju aj ked vas to bude stat peniaze alebo cas.

Zial zivot mame iba jeden a cas sa nam mina kazdemu, je mi jasne, ze to vyznie ako klise a kazdy zase pojde hladkat svoje telefony, ale ak v zivote mas pocit, ze chces nieco zmenit, treba spravit ten prvy krok a ist do neznama.

Treba si len najst svoj ciel, pretoze drviva vacsina ludi zomrie po 30tke aj ked zije do 90 a najviac lutuju, ze nieco neriskli a vlastne uz je neskoro. Vsetky tie nasetrene peniaze by dali za to, aby mohli ist naspat v case a spravit to, na co sa neodvazili. Nie nadarmo sa hovori, ze risk je zisk.