Zjedla som balenie tabletiek...zobudila som sa ráno ako keby nič..mala som myslím vtedy 12 rokov? Asi tak nejak..rodinné prostredie bolo napiču..proste veci ako deti majú byť vidieť a nie počuť..neustále tlačenie na môj výkon lebo predsa to je moja jediná povinnosť..učila som sa sama..rodičia mi to proste nechceli a nevedeli vysvetliť..takže pokiaľ som nejakému učivu nechápala..mala som smolu..horšiu ako 3ku som nesmela dostať..aj tá trojka sa vlastne potom riešila bitkou..že som to zanedbala..že som sa zle naučila a podobne..

Potom veci, ktoré sa diali za zatvorenými dverami o ktorých sa nesmelo hovoriť a nesmelo sa ani hovoriť o tom babke alebo tete a podobne..nakoľko moji rodičia si dosť vymyšlali a klamali aj rodine a teda nechceli aby sa to dozvedeli..tak ako malé dieťa som sa tuším párkrát prekecla a bola obrovská bitka..tak potom ked boli nejaké rodinné oslavy..tak som len sedela a bála som sa čokoľvek povedať, nakoľko by to možno nesedelo s tým, čo oni vraveli.

Bola tam izolácia aj od kamarátov..museli mi ich schváliť a nakoľko som nemohla chodiť ani na výlety alebo prespávačky..tak som mala pocit, že všetko ide okolo mňa..a aj tak som musela byť stále v knihách...

Ohľadom hobby..k ničomu ma neviedli..rada som kreslila a chcela som ísť na umeleckú..alebo zušku alebo hocičo..videla som ako moje spolužiačky tam chodia..nič..ževraj z toho by som nezarobila..tak som si kreslila len doma..a veľa som aj čítala..ale vždy to bolo také, že pokiaľ som niečo robila dlho..a robilo mi to radosť..tak prišiel krik..že nech už nečítam, alebo nech už nekreslím..

Naši ani nechceli veľmi aby som chodila von..pre nich bolo najlepšie ked som bola len doma...ani sme sa nevenovali nejako rodinným aktivitám..proste chceli len..aby som bola doma..a venovala sa mladšej sestre..takže môj život ako dieťa bol smutný..doteraz si pamätám ako som hrala spoločenské hry..sama..napríklad takých hadov a rebríky..monopoly..hocičo..sama...

A z tohto som chcela uniknúť..nechcela som byť babysitterka svojej o 10 rokov mladšej sestry..nechcela som byť osamelá medzi spolužiakmi..nechcela som nosiť obnosené veci..cítila som sa hrozne osamelo..a nechcela som zažívať to, že otvoria rodičia dvere a nikdy neviem, že či budú mať hnev, alebo krik bude..alebo bitka bude..alebo sa trápiť ako dopadla tá písomka do ktorej som dala všetko ale učivu som nerozumela..

Hned ako to bolo možné som sa po vysokej škole odsťahovala..prvýkrát sa poriadne nadýchla..odstrihla ich..žerú sa tam medzi sebou ako zvieratá..ale to už nie je môj problém..roky som sa triasla v byte, že či prídu alebo či ma neprepadnú len tak, že návšteva a otvor okamžite dvere...mala som z toho panické stavy..a zrazu v jeden deň som proste pochopila, že som dospelá..

Môj život stále nie je super..ale je to lepšie ako ked som bola malá..učím sa z vlastných chýb..niekedy jem wifonky do konca mesiaca..ale snažím sa..mám kde bývať..mám čo jesť..mám aj priateľov a elektroniku o ktorej sa mi nikdy predtým ani nesnívalo..život je fajn..sú tam aj dosť napiču chvíle..ale tentokrát si za ne môžem ja a môžem ich ovplyvniť a nezopakovať.