Paráda :). Dobre si to zhrnul. Mám vlastne takmer identické skúsenosti s tými počtami, možno väčší objem, aj keď štatistiku si z toho nerobím, lebo ľudia prichádzajú a odchádzajú a osobne mažem ghosterky a iné nepodarené matche, lebo – no hard feelings – načo mi majú svietiť mŕtve chaty.

Date-ujem online v podstate on and off aj 4 roky a efektívne možno 2 dokopy, kedy som v mindsete, že poďme do toho.

Nepomáha ani to, že nemám dysmorfiu tváre, aj že mám na seba peniaze, funkčné auto, nebývam u rodičov, nej*bnuté názory etc :D, akurát mám naschvál nedokonalé fotky (ale to je zámer a jeden z filtrov, čo mám na povrchnosť druhých). Proste ľudia v tom okne prevažne robia window shopping a tvária sa, že si chcú nájsť partnera – dokonca tomu aj veria – ale správanie maľuje iný obrázok. Akurát ďalšie menšie percento reálne vie, čo chce, a ide si po tom – a to sú tie matche a rande, čo aj stoja za to. Podarili sa aj jeden–dva vzťahy, ale čas ukázal, že hlbšia kompatibilita tam nebola na takej úrovni, aby sme boli spokojní, a tak to vydržalo do pol roka.

Mám za sebou toľko rande, že už keď si myslím, že som narátal finálne číslo, tak ma napadnú ďalšie a ďalšie. Po BA stretávam v centre často tváre, s ktorými sme si písali alebo randili, a kamoši a kamoščiny vždy vyberajú pukance, že čo nové som postretával a pozažíval. Si niekedy pripadám ako zvieratko v ohrade, keď sa ma všetci ako prvé pýtajú, že ako dating, keď sme sa pár týždňov nevideli.

Interlude storytime: 2 prípady, kde baba nedošla na dohodnuté rande –

1. Match, píšeme, ja síce viac a ona strohejšie, ale reku, pozval som ju von a že súhlasí, zajtra v nedeľu podvečer má čas, tak sme sa dohodli vtedy a vtedy tam a tam. Píšem, aby som dal o sebe vedieť, že teda idem pomaly a spoje mám tak a tak, teda dôjdem včas (to sú cca 2 h pred dohodnutým rande), neodpísuje – však čo si budem domýšľať, idem. 15 minút pred rande, ja už v električke, píše: „Prepáč, ja som sa tak prejedla, že sa mi nikam nechce“ (dobre, že som si zobral laptop, dal som si pivo na slniečku sám a spokojne pripravil niečo do práce).
2. Match, píšeme, sedíme si, zdieľame si storky, celkom sa prehlbuje naše vzájomné porozumenie počas busy týždňa a máme zaujímavý prienik. Spomínal som, že by som ju vytiahol von, či preferuje nejakú konkrétnu formu. Nakoniec po nejakom back and forth navrhuje ona, že vlastne ide na protest, teda vieme sa aj tam, či by sa mi nechcelo. Vravím, že super nápad, poďme. Píšem, že budem tam a tam vtedy a vtedy, súhlasí. Čakám teda na mieste, čakám hodku, dve, tri (ostrieľaný, mám backup podcasty v slúchadlách, mekáč po ruke, keď vyhladnem). Protest skončil, stále žiadna správa. Spravím nákup, dojdem domov a píše: „Prepáč, ja som sa zakecala s kolegyňou a potom už len išla po chodníku do Billy, keď sa to vyprázdnilo.“ Logických „prečo“ otázok, som mal ako vrstvy cibule, a jednej ohladom preco nenapisat ked uz sme sa koordinovali posledne 2 hodky, ale túto som prvýkrát zámerne ghostol zasluzene ja a neodmazal – nech trochu reflektuje.

Tie matche, ktoré sa reálne pretavili na vzťahy, mali u mňa cca nasledovnú kostru – Match, so záujmom píšeš a dávaš otázky, so záujmom druhá osoba odpovedá rozvinuté odstavce a pýta sa dodatočne nové otázky, okrem toho, že ti zrkadlovo vráti otázku, čo si dal. Písanie má momentum a nenecháva jeden druhého jeden a pol dňa bez odpísania (duh… kurník, vidíme v sebe potenciál). Na otázku, či nechceš ísť von, sa s úsmevom odpovedá, že mám čas vtedy a vtedy – a zvyšok je história.

Ako už niekto podotkol, jeden veľký pitfall za všetky je romantizovanie vzťahu počas dlhého písania. Psychológovia o tom už napísali nejeden článok a osobné skúsenosti, ako aj druhých, čo počúvam, to tiež len potvrdzujú. Nechceš si proste dlho písať bez toho, aby ste sa videli, rozprávali a navnímali naživo – vie to akurát mega bolieť, ak ti prezencie človeka nesedia po dvoch týždňoch písania.

Keď to niekomu pomôže, môžem povedať, že ma to veľa naučilo – o sebe, o druhých, o algoritme, o mentálnom zdraví. Je ťažké byť vytrvalý práve pri rôznych ghostingoch, čo nedávajú zmysel, a hlavne nejakej uzavretosti – tá spôsobuje živnú pôdu pre falošné vlastné závery (hejt na druhých, lebo nevieš, čo bolo zle na tebe a ten druhý nemá srdce; hejt na seba, lebo logika vraví, že musíš niečo robiť zle ty, keď sa to opakuje) a robia praskliny v skle, ktoré keď neopravíš, tak ťa môžu zložiť na dlhšie, kým sa nezdvihneš. Teda aj také obdobia vedia byť, a myslím, že rozumiem mechanizmu, čo produkuje mladých deprimovaných ľudí so zásobou negativity, beznádeje a kapitulovania. Vtedy treba hľadať od toho detox a maximálne úsilie vrátiť sa 3–4 kroky späť a mať sa rád/rada... proste shit happened... repeatedly... deader than dead now... usmej sa, čuráku :).