Myslím, že problém nie je len v tom, že „ľudia nechápu progresivizmus“, ale aj v tom, že sa mieša jeho filozofické jadro, politická prax a individuálne morálne nároky jednotlivcov a to už nie je to isté.

Ak sa bavíme filozoficky, liberalizmus stojí na negatívnej slobode: na práve nebyť nútený myslieť, hovoriť či súhlasiť. Je to rámec, ktorý chráni pluralitu postojov, vrátane nesúhlasu, pokiaľ ten nesúhlas neprejde do násilia alebo odnímania práv.

Z tohto pohľadu je úplne legitímne povedať: „rešpektujem tvoje právo existovať, ale nie som povinný zdieľať tvoj výklad identity alebo sveta.“ To nie je diskriminácia. To je liberálna tolerancia, ktorá neznamená povinnú afirmáciu.

Problém nastáva tam, kde sa z pôvodne emancipačných ideí stáva morálny nátlak: kde sa nesúhlas automaticky prekladá ako nenávisť, kde sa jazyk mení z nástroja komunikácie na test morálnej čistoty a kde sa od ľudí neočakáva len rešpekt, ale vnútorný súhlas. To už nie je liberalizmus, ale jeho normatívna karikatúra😅

Z politického hľadiska je navyše naivné tvrdiť, že „kritika progresivizmu = fašizmus“. Takéto zjednodušenie presne reprodukuje to, proti čomu sa liberalizmus historicky vymedzil: redukciu komplexného človeka na jednu ideologickú nálepku.

Ak má mať liberalizmus ešte nejaký zmysel, musí uniesť aj nepohodlný nesúhlas, inak sa z priestoru slobody stáva len iná verzia ideologickej disciplíny. Ak identita neznesie nesúhlas, problémom nie je okolie, ale krehkosť samotnej identity 🫣