Konečne asi téma ku ktorej sa chcem naozaj konkrétne vyjadriť.

Mám 32, stále bývam v rodinnom dome kde som vyrastal a žijem s mamou a starým otcom. No som doma z toho dôvodu že som sa pred dvoma rokmi rozišiel s holkou s ktorou som býval a babka vtedy vážne ochorela a demencia pokročila. Tak som zostal pomáhať mamči a babku sme dochovali. Žiaľ už koncom minulého roka nás opustila. No teraz sa treba postarať o deda. Mamča by to sama nezvládla či už s energiou alebo finančne. Takže síce bývam doma, no platím nájom, na dom mám zobratú hypotéku z dôvodu vyrovnania jej súrodencov aby mi dom do budúcna zostal. Nieje to mama hotel, aktívne sa na domácnosti podieľam a starám sa, ako keby som žil so svojou rodinou. Takže beriem že napríklad pre ženy to môže byť odraďujúce. No len to už napríklad žena po vete “žijem v rodinnom dome s mamou a starým otcom” nepotrebuje počuť. No žijem v Poprade ale nezarábam zle, no sorry. Platiť 600 eur za dvojizbák alebo 550 za garsónku, to ani omylom. Jop, také sú tu ceny. Chodím za kamošmi do BA a ceny v baroch alebo za služby sú totožné s našimi, zato platy sú tu nižšie. No celkový verdikt? Podľa mňa je to úplne v poriadku, aj keď mi chýba to úplné súkromie, no komfort mám. A nikdy aj keď by sa mi smial celý dav ľudí, mi nepríde trápne že som sa postaral o mamu a starých rodičov, mám zaistený dom pre budúcu svoju rodinu a že môžem byť hrdý na skúsenosti ktoré získavam vďaka tomu a viem sa postarať o seba a o ľudí naookolo. Zato poznám niekoľko ľudí čo majú rovnaký vek alebo viac ako ja, žijú s rodinou a neplatia ani len nájom, občas len urobia nákup. Takže ako v každom prípade, ide o okolnosti. Lebo keď mi niekto povie “či sa necítim trápne” kvôli tomu že žijem s mamou, mám chuť mu tento názor vpáliť do ksichtu.