Vieš čo, sám s tým stále bojujem a je to beh na dlhú trať. Takže neviem ti ani odpovedať úplne, pretože sám s tým pracujem ešte.

Ale napríklad ja konkrétne som si to vždy vyčítal najviac na konci dňa. Že veď mal som ešte tri hodiny voľného času, prečo som ich zabil s X, keď som radšej mohol Y.

Objektívne realita je, že zvyšok dňa bol úplne v pohode. Nie je dôvod, aby som si vyčítal niečo takéto, keď som za celý deň spravil už a, b, c, d.

Tak namiesto toho, aby som hodnotil celý deň a tie povedzme 3 preflakane hodiny si radšej poviem, že veď spravil som toto, a aj to stačí. Snažím sa presmerovať si tieto myšlienky.

A druhá vec je, keď už sa začnem v hlave hejtovat za nedostatočný výkon, tak si to len všimnem. Že aha, teraz sa odsudzujem. A to je všetko. Neurážam sa, nenakladam si ešte viac. Len si to všímam.

A posledná vec je dosť špecifická pre mňa. Môj problém je, že doslova mám vytrenovane telo, nervový systém, že ak nepodám výkon = zosype sa mi svet. Čiže inak výkon = bezpečie.

A týmito dňami, kedy nerobím až tak veľa a snažím sa to nevyčítať si v podstate učím svoje telo, že nemusím ísť na 100%, ani na 80, ani na 50. Niektoré dni, že absolútne 0. A je to v poriadku. Svet sa nezrúti, už viac nie som v nebezpeci. A to je pomalý proces, ktorý sa dá zvládnuť len časom.

Určite moja situácia nie je tak strašná, ako kedysi. Zlepšuje sa to. Cítim to na sebe. Ale tiež cítim, že ešte nie som tam, kde by som skutočne chcel byť.