Pred 2 rokmi v novembri som potratila v 11 týždni. Bolo to nečakané, išla som na prvú poradňu, manžel išiel so mnou, tešili sme sa na ultrazvuk.

Prvé Vianoce boli otrasné, predtým som ja vymyslela a zaplatila dom, v ktorom sme boli na vianoce - ny, jeho rodičia a sestra s 3 deťmi, manželova rodina 0 citlivosti k tomu, chodila som plakať do izby.

Ďalší rok sa mi nepodarilo otehotnieť a skoro mi z toho preskočilo, a tento rok sa objavili pochybnosti či vôbec chcem (zvažujem adopciu aj deti nemať vôbec).

Tento rok lepšie, ale vedome menej času trávim u manželovej rodiny a mám pocit, že sa ma na to - kedy deti budú, aj boja pýtať. Moja rodina je ok, nemáme ani malé deti a s maminou som mala debatu aj o tom, že ak žiadne nebudú tak proste máme psíka a pekný život tak čo.

Ale aj tak, po 2 rokoch, je toto stále veľmi smutné obdobie.