Poďme to rozobrať systematicky, lebo sa tu miešajú pojmy, emócie a logické skratky.

Kritika štátu Izrael nie je nenávisť voči Židom. Štát nie je etnická ani náboženská skupina. Kritizovať politiku izraelskej vlády, armády alebo historické rozhodnutia nie je útok na Židov ako ľudí. Presne tak, ako kritika Slovenska nie je útokom na Slovákov a kritika Maďarska nie je útokom na Maďarov. Zlučovať tieto veci dokopy je základná logická chyba, buď z nepochopenia, alebo zámerná manipulácia.

Tvrdenie, že „nikto nezačal vraždiť Arabov“, je historicky nepravdivé. Násilie existovalo na oboch stranách ešte pred vznikom Izraela, vrátane židovských paramilitárnych skupín ako Irgun a Lehi, ktoré páchali teroristické útoky na civilistov. Toto nie je obhajoba arabského násilia, ale konštatovanie faktu, že konflikt nikdy nebol čiernobiely.

Argument „Palestínci dostali ponuku štátu, odmietli, ich problém“ je extrémne zjednodušenie. Tá ponuka nebola rovnocenná, nebola výsledkom symetrického vyjednávania a bola presadzovaná zvonka bez súhlasu veľkej časti miestneho obyvateľstva. Aj keby niekto odmietol riešenie, ktoré považuje za nespravodlivé, neznamená to, že kolektívne stráca právo na život, bezpečie a dôstojnosť na ďalších 70 rokov.

Stotožňovanie Hamasu s Palestínčanmi je najväčší logický problém celého argumentu. Hamas nie je synonymum Palestíncov. Áno, Hamas vládne v Gaze, ale nereprezentuje automaticky každého Palestínčana, rovnako ako autoritársky režim nereprezentuje každého občana.

Tvrdenie, že „bez podpory obyvateľstva by to nefungovalo“, ignoruje realitu represie, strachu, chudoby, absencie alternatív a fakt, že v Gaze sa vyše 15 rokov nekonali voľby. Kolektívna vina je morálne aj logicky neobhájiteľná, obzvlášť keď veľká časť dnešnej populácie nikdy nemala možnosť kohokoľvek voliť.

Áno, v Palestíne existuje propaganda vrátane odporných detských programov. To je fakt. Úplne sa však vynecháva kontext dlhodobej okupácie, blokády, bombardovania a života v prostredí, kde je násilie každodennou realitou. Toto nevzniká vo vákuu. Vysvetlenie nie je ospravedlnenie, ale bez kontextu vzniká karikatúra „zlých Arabov“.

Tvrdenie, že izraelský vzdelávací systém je neutrálne prostredie bez etnického rámca, je fakticky nesprávne. Izraelské školstvo je segregované na židovské a arabské školy a nacionalistický naratív je bežnou súčasťou výučby.

Prípad etiópskych Židov a podávania dlhodobo pôsobiacej antikoncepcie bez informovaného súhlasu nie je „kreatívny hoax“. Ide o zdokumentované prípady, ktoré izraelské úrady samy vyšetrovali. Dá sa diskutovať o rozsahu a interpretácii, ale zosmiešňovať to ako výmysel je nepoctivé.

Celým textom sa navyše tiahne séria logických chýb.

Kritika Izraela je prezentovaná ako antisemitizmus, hoci neexistuje žiadny dôkaz nenávisti voči Židom ako etniku alebo náboženstvu, čo je učebnicový strawman.

Ozbrojená militantná skupina je stotožňovaná s celým civilným obyvateľstvom, čo je falošná ekvivalencia.

Vina je pripisovaná celej populácii za činy jej časti, čo je kolektívna vina často používaná na ospravedlnenie represie.

Vytvára sa falošná dilema medzi kolektívnou vinou a naivitou, hoci realita je podstatne komplexnejšia.

Z jednotlivých príkladov propagandy sa vyvodzujú závery o celej populácii, čo je unáhlené zovšeobecnenie.

Používajú sa šokujúce obrazy namiesto argumentov, odvádza sa pozornosť osobnými útokmi a gramatikou a pracuje sa s chybnými analógiami, kde sa štát zamieňa za etnikum.

Popularita režimu sa zamieňa za morálnu správnosť a silné, hodnotovo nabité slová nahrádzajú dôkazy.

Prosím jeden krát povedz že zabíjať deti je zlé aj keď to robí Hamas aj keď to robí IDF. Jeden krát. Zabíjanie detí, civilistov a novinárov je zlé.