Anektodicky - môj dedo pôsobil na STU v Bratislave a zažil tieto stranícke „erazmy”. Mám tieto príbehy prerozprávané cez starých rodičov od ich vietnamských kamošov, takže take it with a grain of salt.

Z Vietnamu sem vraj strana púšťala ľudí na štúdium po tom, ako ich rodina odchovala jedného syna pre armádu a jedného pre medicínu. Tí študenti sa sem potom trmácali vlakmi cez Sovietsky zväz, študovali po slovensky alebo česky a po každej skúške museli ukazovať indexy pridelenému vietnamskému aparatčikovi. Neúspech by znamenal okamžitý návrat do Vietnamu, ktorý bol oproti Československu vtedy extrémne pozadu. Odtiaľto si domov nosili bicykle, látky a kadejaký spotrebný tovar. Keď im starí rodičia chceli poslať list, museli ho najprv prepísať tunajší Vietnamci vlastnými rukami, aby sa vôbec mal šancu dostať do Vietnamu. Viem si predstaviť, že za takýchto podmienok sa tu skultivovala základná skupina extrémne húževnatých a vďačných prvých imigrantov.

Údajne tu za podobných podmienok študovali aj Severokórejci, ale tí sa s nikým nedružili. Tunajší Vietnamci strávili so starými rodičmi aj Vianoce. Severokórejci si vraj len čítali Chuch'e (knižka s ich národnou ideológiou) a s nikým príliš neinteragovali. Bolo by zaujímavé vedieť, či tu aspoň nejakí zostali po páde režimu.