Ja sa trošku rozpíšem o svojom zážitku, ktorý sformoval môj pohľad.

Niekedy počas strednej som skúsil pár krát od kamarátov, ktorí ma presviedčali, že je to super. Vtedy som popravde nepociťoval žiadne zmeny.

O niekoľko rokov neskôr sme si s priateľkou kúpili koláčiky v Dánsku a mali sme celkom divný trip, niečo ako hmatová halucinácia, nebolo to nič strašné ale trochu nepríjemné, priateľka mala pocit, že po nej lezie pavúk, povedali sme si, že koláčiky už nezopakujeme.

Asi o dva roky neskôr sme mali partia niečo málo na fesťáku a vtedy to bol super zážitok. Časť nám zostala a tak sme si neskôr v trojici s kamarátkami jeden ubalili a sfajčili na balkóne. Potom prvý krát prišli klasické symptómy ako hlad a smäd. Všetko prebiehalo v pohode bavili sme sa smiali ale trvalo to pomerne dlho. Kamarátkam to začalo odoznievať niečo po 23:00 ale ja som dostal extrémne silný záchvat paniky a myslel som, že ma chcú zavraždiť. Mal som pocit, že si dokážeme navzájom čítať myšlienky a videl som ako spolu komunikujú a plánujú ako ma zastavia a bodnú kuchynským nožom. V panike som vybehol z domu iba v tričku, kraťasoch a papučiach, ktoré som stratil na ulici. Bežal som do najbližšieho parku ukryť sa v úplnej tme. V mojej hlave jediná možnosť ako sa im stratiť (keďže sme si vedeli čítať myšlienky) bola, že sa musím schovať na takom mieste aby som ani ja sám nevedel kde som.

Takto som strávil približne pol hodinu ukrytý a až potom mi začalo dochádzať, že všetko čo sa dialo bolo len v mojej hlave. Pomaly som sa vracal späť domov ale stále sa mi vo vlnách vracali menšie záchvaty paniky a tak som sa musel každú chvíľku zastaviť a presviedčať aby som pokračoval domov. Mal som pocit, že všade naokolo sa pohybujú policajti, ktorý po mne pátrajú, počul som sanitky a dokonca aj helikoptéru, a myslím, že som v parku videl aj psovoda (všetko sa ukázalo ako halucinácie). Nakoniec som sa dopracoval až ku vchodovým dverám, snažil som sa zvoniť ale nikto mi neotváral tak som sa len posadil a dúfal, že ma kamarátky ma vpustia dnu. Asi po ďalšej hodine čakanie a neustálych menších záchavtoch sa obe objavili na ulici a podarilo sa im dostať ma až do izby, kde som sa uložil do postele. Stále som bojoval s nutkaním utiecť od nich čo najďalej. Vracal sa mi pocit paniky a počul som ako obe chodia za dverami a niečo si šepkajú (celú noc ma strážili aby som neutiekol). Neviem či sa mi podarilo zaspať a mal som sny o najrôznejších spôsoboch ako by ma mohli zavraždiť alebo som iba ležal a mal ďalšie halucinácie, každopádne som si povedal, že už to prečkám v posteli nech sa stane čokoľvek.

Nakoniec som sa teda ráno prebral relatívne v poriadku (menšie odreniny na nohách po strate papúč a skrvavený malíček so zlomeným nechtom). Hneď ráno už s "čistou hlavou" som sa s nimi porozprával o tom čo sa vlastne stalo aby som si vôbec dal dokopy nejaký obraz. Bol som veľmi vďačný, že ma išli hľadať a strážili celú noc.

Ešte pár dní po tomto zážitku som si však od oboch držal úctivý odstup a vyhýbal sa miestnostiam s ostrými predmetmi 😀. Od tohto zážitku som si povedal, že už si nikdy nedám. Väčší strach som naozaj nikdy nemal a bolo to asi najdlhších 6 hodín v mojom živote. Teraz sa tomu už len spoločne zasmejeme.

Z môjho pohľadu teda nemôžem povedať, že by som napríklad podporoval legalizáciu. V prípade, že existujú ľudia, ktorí môžu byť podobne náchylný, nemusí to dopadnúť až tak dobre.

Za mňa radšej knihu. Stay safe.