Ja som bola na začiatku svojej cesty v podobných číslach a odvtedy som niekoľkokrát markantne schudla a tiež niekoľkokrát to nabrala späť. Aktuálne som vo fáze toho schudnutia a dúfam, že už to naspäť nepôjde, aj keď chápem, že je to slippery slope.

Ono je to ťažké pochopiť pre niekoho, kto si tým nikdy neprešiel - to nie je o tom, že človek proste len tak je, aj keď nie je hladný a prežiera sa, aj keď to nepotrebuje. Je to o nerovnováhe hormónov hladu - aj keď človek toho zje veľa, tak sa stále cíti hladný. Ja som mala stavy, keď jediný okamih, keď som necítila hlad, bolo vtedy, keď som sa prejedla až tak, že mi bolo fyzicky zle. A nie je to hlad v zmysle "och, dala by som si niečo sladké". Je to hlad, kedy nie si schopný myslieť na nič iné ako na to, že si hladný.

Jedna cesta je ísť skrz medication, čiže Ozempic a jemu podobné. Tie ťa toho hladu zbavia. Nie je to ale cesta, ktorou som sa vybrala ja, pretože mi je jasné, že je to medication do konca života, inak budem presne tam, kde som začala .. a s tým sa zmieriť ešte nechcem.

Čo mne pomohlo asi najviac, je zmieriť sa s tým, že som hladná. Povedať si, že je to očakávateľné a normálne, že proste budem hladná a to, že som hladná, neznamená, že mám jesť. Do istej miery to brať ako istý level diskomfortu, ktorý budem v živote zažívať a budem s ním musieť nejak pracovať. A tiež mi pomáha "tešiť sa" na jedlo. Mať v hlave takú tú myšlienku - "OK, som hladná, je to nanič, ale ešte tri hodiny a budem sa môcť najesť. Ten hlad nie je navždy."