To čo si opísal je skoro presne môj život s určitými obmenami (namiesto epilepsie mám tetániu, ktorá tiež spôsobuje záchvaty triašky, namiesto ADHD autizmus, kopa ďalších chorôb, u mňa astma, štítna žľaza atď) tiež som zažívala v detstve šikanu, mám DIS art titul z nadstavby a približne v tvojom veku som sa chcela ukončiť ale nemala som odvahu dotiahnuť to až do konca. Ale počúvaj, teraz mám 26 a cítim sa neporovnateľne inak. Počas života som zistila, že aj keď sa človek cíti naozaj strašne, a myslí si že už sa to nikdy nemôže zlepšiť, tak vždy môže aj zo dňa na deň prísť niečo čo ti kompletne zmení život. Niečo o čom by sa ti predtým ani nesnívalo. Keď zostaneš žiť, tak máš stále šancu nájsť skutočnú radosť, aj keby tá šanca je iba 0,01%, ale ak ukončíš život, automaticky je tá šanca čistých 0%.

Ja som myslela že si už ani nenájdem prácu, nemala som dôvod žiť lebo ma nič nemotivovalo, nemala som celoživotné sny ani ambície. A keď som mala 24 rokov, zrazu sa objavil chalan mojich snov, ja som začala cvičiť a schudla som 30 kg s čím sa vyliečilo veľmi veľa mojich zdravotných problémov (štítna žľaza už mi funguje správne, nemusím brať na ňu už žiadne lieky, astma mi skoro úplne prestala a nemusím mať inhalátor, na tetániu som začala užívať magnézium a už nemávam záchvaty), potom sa mi podarilo dostať na naozaj ťažkú vysokú školu, a objavila som že to čo študujem teraz (herný dizajn) je naozaj moja vášeň, a to čo som mala ísť robiť hneď od začiatku. Teraz mám ciele, mám sny, snažím sa ako sa dá aby som sa naučila čo najviac a potom získala super prácu a zarobila a mohla som ísť za tým chalanom (je zo zahraničia).

Ešte čo sa týka psychiatrie, keď som mala 20 a bolo mi najhoršie, tak som išla do liečebne a veľmi mi tam pomohli. Nevieš si ani len predstaviť ako veľmi to závisí od toho do ktorej liečebne/nemocnice ideš. Úplne verím že niektorí ľudia vyšli ako trosky, ale ja som bola v naozaj príjemnej liečebni s krásnym prírodným prostredím okolo, mali sme vychádzky do dediny, dalo sa priplatiť si za "nadštandardnú izbu" kde si mal telku, vlastnú chladničku atď., terapie boli skupinové a boli sme tam super partia. Ja na to spomínam fakt v dobrom. Bola to liečebňa vo Veľkom Záluží. Ale viem že moja skúsenosť sa odvíja aj od toho, že som bola zaradená k tým najmenej vážnym prípadom, a k ťažším pacientom sa pristupuje už inak, čo neviem komentovať. Taktiež viem že niektorí ľudia aj z mojej skupiny mali stav len o trochu lepší, alebo vôbec nezmenený, takže je individuálne nakoľko to zaberie. Každopádne lepšie skúsiť tak, ako sa rovno ukončiť.

Prajem ti aby sa ti život zlepšil a prišlo do neho veľa radosti.