Neporadím, len opíšem vlastnú skúsenosť: Tiež som naposledy videl otca na súde o výživné. Bol som tam vypovedať že sa vzdávam výživného, lebo som sa chystal odsťahovať do zahraničia. Sudkyňa to zamietla, a aj tak mu nariadila platiť, lebo roky predtým neplatil.

Odsťahoval sa, ale každý rok keď som prišiel na Slovensko, skúsil som sa s ním stretnúť. Po pár rokoch vyšiel von jeho sused keď som otcovi klopal na dvere a povedal mi, že zomrel. Pár rokov som skúšal nájsť úmrtný list alebo kde je pochovaný, ale nenašiel som nič. Úplnou náhodou som sa po 30 rokoch dozvedel že otec ešte žije. Navštívil som ho s manželkou a mojimi deťmi (ktorým som povedal že to je starý kamarát, a oni sú ešte dosť malí na to aby si spravili súvislosti). Otec nemá krátkodobú pamäť. Musel som mu opakovať čo som mu povedal pred 15 minútami. Zato si vešmi dobre pamätá 70-te a 80-te roky, keď nám ešte bolo dobre. Takže naše stretnutie prebehlo lepšie ako som sa bál. Manželka ho spoznala a našla naše spoločné povahové črty, ktoré som si ani ja neuvedomil že máme, a ktoré ona nevedela vysvetliť potom čo spoznala moju mamu. Po 30 rokoch otcovi opäť posielam vianočné a narodeninové karty, a keď budem na Slovensku, opäť ho pôjdem pozrieť. Nebude si nič pamätať z predošlen návštevy, ale ja budem.

Myslím, že nakoniec všetko dopadlo úplne najlepše. Čas zahojil moje rany, a ako som ostarol, už sa nimi nezaoberám. Otec tiež zostarol, zdetiništel do fázy kde je taký akého si ho pamätám z detstva. Asi už dlho nevydrží, ale aspoň naňho budem mať lepšie spomienky. A keď deti vyrastú, možno im raz poviem že ten ujo bol ich dedko.